Keď sa staneš dostupnou pre seba: O tichu, dôvere a návrate k sebe

Dva týždne offline.

Bez sociálnych sietí. Bez postov, odpovedí, notifikácií.

Zvonku to mohlo vyzerať ako dovolenka.

Zvnútra to bol jeden z najdôležitejších krokov, aké som v živote urobila.

Nie preto, že by som unikala.

Ale preto, že som bola pripravená stretnúť sa –

so sebou. So životom. So všetkým, čo som dlho potláčala v mene „musím“, „treba“, „ide sa ďalej“.

Z rýchlosti do ticha

Na chvíľu som prestala zdieľať.

Prestala som odpovedať.

Prestala som byť dostupná pre iných – a stala som sa dostupnou pre seba.

V tej spomalenosti som zrazu začala cítiť veci, ktoré sa v bežnej rýchlosti stratili.

Dýchanie. Telo. Priestor.

Ale aj únavu, ktorá sa hromadila. Pocity, ktoré som roky preskakovala. Otázky, ktoré som nikdy nechcela počuť.

A niekde tam, v tom hlbokom spomalení, prišlo rozhodnutie –

ísť ešte hlbšie.

Retreat ako liečivý portál

Odišla som na retreat do Holandska.

Miesto, kde sa nehrá na duchovno.

Kde sa nič netlačí, nepomenováva, nehodnotí.

Len sa drží priestor.

V sprievode citlivých a skúsených sprievodcov som sa ponorila do procesu, ktorý sa nedá naplánovať.

Nie je v ňom cieľ, ani výkon.

Je v ňom len súhlas – dovoliť si cítiť.

A dôvera – že čo príde, má prísť.

Tam sa nedeje rozprávanie o živote.

Tam sa život dotýka tela.

Rodová pamäť, bunková inteligencia, hlboké ticho – všetko sa prepája v jeden obraz.

Nie slovami. Ale pravdou.

Ktorá nebolí – ak ju prijmeš.

Liečenie, ktoré nevidno, ale cítiť

Neodchádzala som iná.

Odchádzala som celistvejšia.

Zrazu to, čo som hľadala vonku – odpovede, istoty, súhlas –

prestalo byť dôležité.

Nie preto, že by som našla všetko.

Ale preto, že som konečne prestala hľadať.

Zostala som v sebe. V pokoji. V jednoduchosti.

A uvedomila som si, že:

• niekedy sa najviac posunieme, keď sa zastavíme,

• niektoré vzorce môžeme uzdraviť len vtedy, keď ich odmietneme niesť ďalej,

• a niektoré odpovede prídu až vtedy, keď si dovolíme nevykonávať – len byť.

Vďačnosť a dôvera

Dnes cítim v sebe viac ticha.

Viac života.

Viac pokoja.

Nie ako výsledok úsilia, ale ako dôsledok dôvery.

A obrovskú vďačnosť tým, ktorí mi pri tejto ceste držali priestor.

Nie silou, ale prítomnosťou.

Nie slovami, ale láskavým bytím.

A čo ty?

Možno aj ty cítiš, že sa niečo v tebe mení.

Možno si unavený/á z tempa, v ktorom už tvoje srdce nestačí.

Možno staré role tlačia, ale nové ešte neprišli.

Možno práve teraz je ten čas,

kedy sa už nepozeráš na to, čo ešte všetko zvládneš,

ale na to, čo si konečne dovolíš pustiť.

Niektoré zmeny neprídu cez hlavu.

Ale cez telo.

Cez ticho.

Cez odvahu byť dostupný/á pre seba.

A zrazu zistíš, že si presne tam, kde máš byť.

🕊 Ticho nie je prázdne. Je plné odpovedí.

A návrat k sebe je vždy ten najodvážnejší krok.