Neber si to osobne. Aj keď to možno bolo osobné.

Včera som mala dve stretnutia. Dve ženy. Dva úplne odlišné príbehy – iný vek, iná pozícia, iný kontext.

Predsa, keď som po tom druhom rozhovore vyšla von, myslela som na jedno: koľko toho majú spoločné.

Obe mi hovorili verziu tej istej vety. „Mám pocit, že si o mne myslia, že nie som dosť.“ „Možno mi dokonca robia zle za chrbtom.“ Obe to hovorili s takou istotou, akoby to bol fakt, nie domnienka.

Možno to fakt bol.

Niekedy naozaj niekto niečo povie, niekto si naozaj niečo myslí, niekto naozaj robí zle. Nechcem to zľahčovať.

Sedela som tam a v hlave sa mi vracala jedna otázka, ktorú si kladiem čoraz častejšie – nie „je to pravda?“, ale „čo s tým urobím ja?“

Domnienky, ktoré si berieme za realitu

Don Miguel Ruiz v Štyroch dohodách píše o tom, ako veľmi si domnienky pletieme so skutočnosťou. Niekto sa na nás pozrie inak, niekto neodpíše na správu, niekto zmení tón hlasu a my si z toho postavíme celý príbeh. Príbeh o tom, že sme zlyhali. Že nás niekto súdi. Že sme opäť neboli dosť dobrí.

Problém nie je v tom, že si všímame. Problém je, že si domnienku okamžite obliekame do kabáta pravdy a potom sa v nej správame, akoby bola definitívna.

Druhá dohoda je jednoduchá, ale nepohodlná: spýtaj sa. Priamo. Nahlas. Namiesto toho, aby sme si tri týždne v hlave prehrávali scenár, v ktorom sme obeťou.

Prečo si to neberieme osobne, keď je to vlastne o nás

Tretia dohoda znie takmer paradoxne, neber si nič osobne, aj keď sa niekto vyjadruje priamo o tebe. Ruiz to vysvetľuje takto: čo o nás niekto povie, hovorí predovšetkým o jeho vlastnom svete. O jeho strachu, jeho zranení, jeho dni.

Vo vedení to vidím veľmi často. Šéf, ktorý si je stopercentne istý, že celý tím proti nemu sprisahal. Manažérka, ktorá sa vyhýba kolegyni, lebo je presvedčená, že o nej šíri zlé reči – hoci sa jej na to nikdy nespýtala. Firmy, kde sa namiesto jednej otvorenej otázky vytvorí mesiace tichého odstupu.

Nie je to o tom, byť naivný alebo si nechať všetko páčiť. Je to o tom, kam dávame svoju energiu a svoju silu. Či ju investujeme do domnienok, alebo do jasnosti.

Štvrtá dohoda, ktorá to celé drží pokope

Rob veci najlepšie, ako vieš, dnes, s tým, čo máš. Nie dokonale. Najlepšie, ako to v danej chvíli ide. Lebo keď robíme, čo môžeme, je oveľa ľahšie neniesť si domov cudzie súdy. Máme totiž svoje vlastné meradlo, nie meradlo toho, čo si o nás možno niekto myslí.

Obe ženy, s ktorými som sa včera rozprávala, odchádzali s rovnakou drobnou úlohou. Nie zistiť pravdu o tom, čo si o nich niekto myslí.

Spýtať sa seba: Kam dávam svoju silu ja dnes, v tejto chvíli?

Kde vo svojom živote práve teraz nesiete cudziu domnienku ako svoju vlastnú pravdu?