Rozhovor o živote

Dvadsať rokov ste pôsobili v Profesii, potom ste išli na sabbatical. Čo robíte teraz? 

Robíme spolu s partnerom akadémie pre manažérov a pre firmy na mieru a chceme spustiť aj verejné vzdelávanie, pretože vieme, že nie každá firma má priestor zaplatiť si akadémiu. 

Ako ste sa po sabatikale vracalo späť do práce a čo vám sabatikal priniesol?

Počas sabaticalu sme s partnerom prešli púť Camino de Santiago. Upratali sme si v hlave, že chceme začať s vlastným podnikaním. Mojim cieľom bolo prepojiť hodnoty a biznis. Mali sme už predtým dohodnutú spoluprácu s jednou IT-firmou. Začali sme tvoriť workshopy, veľa sme prednášali, robili sme aj individuálny mentoring. Od klientov neskôr prišla požiadavka vytvoriť akadémiu pre manažérov, tak sme sa do toho pustili. Celé to bolo veľmi prirodzené. 

Čo presne s firmami a manažérmi riešite?

Rôzne nastavovanie procesov alebo kultúry, podľa potrieb konkrétnej firmy. Riešime, ako to urobiť, aby hodnoty firmy nezostali len na nástenke, ale prenášali sa do každodenného chodu a rozhodnutí lídrov. 

Tí lídri častokrát ani nevedia pomenovať, kde je ten problém. Prídu k nám napríklad s tým, že firma príliš rýchlo narástla a nestačili si nájsť alebo usporiadať procesy. Alebo sa im nedarí nastavovať kultúru vo firme. Tam je naozaj dôležité pracovať na hodnotovom nastavení manažérov firmy, pretože ryba smrdí vždy od hlavy. Prišli za nami firmy, ktoré mali problém nastaviť priority, alebo ich mali príliš veľa. Dôležitou témou, o ktorej často diskutujeme, je aj zvládanie každodenného stresu. 

O firemnej kultúre sa teraz hovorí veľa, firmy sa ňou pýšia na sociálnych sieťach, ale zo skúseností zamestnancov vieme, že nie je vždy žitá. Ako sa dá rozpoznať, že kultúra firmy zostáva len na papieri? A ako ju pretaviť do praxe? 

Na to slúži takzvaný kultúrny canvas. Patrí tam misia a stratégia firmy, jej hodnoty, ale aj neviditeľné aspekty firemnej kultúry. Rieši, na základe čoho sa vo rozhoduje, akým spôsobom sú nastavené ciele, ako má nastavené hodnotenie, ako má nastavené požadované a nepožadované správanie. Dôležitou otázkou je transparentnosť firmy, či má prístup otvorených dverí a či môže zamestnanec povedať kritiku bez toho, aby bol potrestatný. 

Častokrát len prídete do firmy a viete, či sa v nej cítite dobre, aká je tam atmosféra. Či sa ľudia medzi sebou rozprávajú a smejú, alebo je tam hrobové ticho. 

Dá sa takýmto koučingom napríklad lídra naučiť, aby bol empatickejší?

Určite sa dá veľa vecí naučiť. Veľakrát ľuďom v autentickosti bránia takzvané malé traumy, o ktorých ani nemusíme vedieť. Konajú potom ako zranené deti a nie dospelí ľudia. 

Veľa toxických lídrov asi ani vašu pomoc nevyhľadá, lebo to nepovažuje za podstatné. Viete vy nejakým spôsobom pomôcť aj vtedy, keď za vami príde zúfalý zamestnanec s tým, že ho manažér šikanuje? 

Nedávno som na LinkedIn-e zverejnila príspevok o klamaní vo firme a bola som prekvapená, keď sa mi obrovské množstvo ľudí ozvalo s tým, že si nedovolia o šéfovi niečo zlé napísať ani len ako komentár na sociálnej sieti. Niektorí, ktorí sa odvážili a komentovali príspevok dostali výhražné správy od bývalých zamestnávateľov, ktorých spomínali. Bola som veľmi prekvapená, aká veľká toxicita je vo firmách. Viacmenej to kopíruje aj vývoj celej našej spoločnosti. 

Ľuďom, ktorí za nami prídu s tým, že majú takéhoto šéfa, vieme pomôcť uvoľniť strach, ktorý ich zväzuje a nedovolí im odísť z firmy. Veľakrát sa boja toho, že nebudú vedieť zaplatiť účty. Keď sa rozhodne vo firme zostať, pracujeme spolu na tom, ako si nastaviť pevné hranice, vedieť povedať nie a otvorene komunikovať. 

Kde je tá hranica, kedy by sme už nemali zostávať v problematickej firme, ale radšej by sme mali odísť? 

Napríklad keď šéf klame a nedodržiava dohody, nie je tam už priestor na komunikáciu. Alebo keď cítite, že ste v trvalom strese a ovplyvňuje to vaše zdravie. Cítite sa stále unavení, podráždení, často ste chorí, alebo máte depresívne myšlienky. Chvíľu sa dá v takom prostredí zotrvať, ale keď v ňom ostaneme dlhšie, ovplyvní to aj našu osobnosť. Vtedy su už aj okolie často všíma, že niečo nie je v poriadku. 

Vieme už počas pohovoru otázkami na to, že toto môže byť toxické prostredie alebo toxicky nadriadený?

Veľmi ťažko, na pohovore sa sľubuje aj nemožné. Viem sa ale pýtať na to, akým spôsobom prebieha vo firme rozhodovanie, aké majú hodnoty, čo považujú za žiaduce a čo za nežiaduce správanie. 

Hovoríte o hodnotách, traumách, energii…vymyká sa to z princípov koučingu, na ktorý sme zvyknutí. Počula som už názor, že váš prístup pripomína ezoteriku. Ako sa k tomu staviate? 

Nemám rada uletené ezoterické smery. Sama som vyštudovala kybernetiku, ktorá je veľmi založená na exaktnosti. Ale musíme si priznať, že všetko sa začína v našom vnútri. Správame sa na základe toho, ako máme v sebe spracované veci, ktoré sa nám stali. Keď sme večne nahnevaní, priťahujeme len ďalších nahnevaných ľudí a točíme sa dookola v toxických kruhoch ľudí. 

Mám za to, že duševná rovnováha je nesmierne dôležitá. Nedávno som bola na 4 mesačnom výcviku metódy Ikigai, ktorá hovorí o tom, že ak robíme to, čo milujeme a ak robíme na tom, na čo máme talent, a dokonca máme za to zaplatené a má to presah do spoločnosti, vo výsledku sme naplnení a šťastní. A v tomto nevidím nič ezoterické. 

Naozaj musíme pochopiť, že vnútorné zranenia máme všetci. Formujú sa veľmi skoro, nesieme si ich z rodiny, školy, či dokonca škôlky. Už tam môže to dieťatko vyhodnotiť, že nemilované a nehodné lásky. Ako dospievame, balíček tráum len narastá a prenášame si ich aj do pracovného prostredia. Ak s tým nepracujeme, nikdy nebudeme so sebou v práci spokojní. Budeme sa brániť zraniteľnosti tým, že budeme robiť len racionálne rozhodnutia, ale tak sa nedá fungovať. 

Ako sa zmenil váš pracovný režim a pracovné nastavenie po sabatikale a pred ním, keď ste boli ešte v Profesii?

Určite mám teraz oveľa väčššiu slobodu. Povinnosti si v kalendári plánujem tak, ako to ja potrebujem. Niekedy to znamená prácu aj cez víkend, niekedy si urobím voľno aj počas týždňa. Povedala by som, že vo výsledku mám teraz oveľa lepší work-life balans. Od septembra do Nového roka sme makali, január bol zase pomalší, takže sme na tri týždne “vypli” a bolo to v poriadku. 

Zmenil sa váš pohľad na to, čo to znamená byť produktívny? 

Určite áno. Niekedy som bola viac orientovaná na to, že musím denne robiť veľa úloh a musím ich robiť rýchlo. Teraz sa snažím viac nad úlohami premýšľať. 

Poviem to metaforicky - keby ste mi predtým dali na chrbát batoh a povedali, že musím vybehnúť hore na kopec, ani by som sa nepozrela, čo v tom ruksaku mám. Teraz by som to urobila a zvážila by som, ktoré veci môžem z neho vyhodiť, lebo sú pre mňa zbytočné a spomaľovali by ma. 

Keď pracujem na novom programe pre klientov, najprv zvážim možnosti a porozprávam o tom, až potom začnem tvoriť prezentáciu, alebo workshop. 

Máte nástroje na produktivitu, ktoré vám fungujú?

Používala som veľmi často Trello a Slack, teraz viac pracujeme s nástrojmi Microsoftu. Máme zdieľané kalendáre a plánovanie úloh. Informácie si už hľadám len cez umelú inteligenciu a snažím sa v tejto oblasti vzdelávať. 

Ste človek, ktorý si robí to-do listy?

Keď mám toho veľa, tak áno. Mám ale radšej elektronickú verziu, nezapisujem si veci na papier.

Odporúčate knihu Atomové návyky. Ktoré návyky sa snažíte pestovať vy?

Každý deň sa ideme s partnerom prejsť a každý druhý deň cvičíme. Snažíme sa to dodržať, aj keď prídeme večer neskoro a unavení. Každý deň meditujeme, aby sme sa stíšili. Ja si ešte píšem denník vďačnosti. Povedala by som, že toto sú naše atómové návyky, ktoré sa snažíme zaradiť do denného rituálu. 

Nedávno sme školili jednu firmu a tiež sme spojili atomové návyky s hodnotami. Potrebovali zvýšiť počet pochvál, pretože prišli na to, že sa neustále len kritizujú. Ono to aj je v mentalite nás Slovákov, že vieme oveľa ľahšie nájsť čo je zlé, ako to, čo je dobré. Zaviedli sme vo firme zvyk pravidelného chválenia s tým, že ich zároveň učíme ako správne chváliť. Pochvala by vždy mala byť úprimná a čo najkonkrétnejšia. 

Ako vyzerá správny atómový návyk? 

Je dôležité, či ten návyk robím “od srdca” a či viem, prečo ho robím. Musím tiež mať úprimný záujem niečo zmeniť. Keď je nový návyk len niečo, čo si chcete odškrtnúť zo zoznamu úloh, aby to dobre vyzeralo, nestane sa z toho zdravá rutina. 

Ďalšia kniha sa venuje hlbokej práci. Ste taký človek, že je pre vás tá hlboká práca prirozená?

Ale áno. Teraz som písala knihu a veľmi mi to pomáhalo. Sústredila som sa iba na to, napísala som 120 strán, poslala som ich na korektúru, zaklapla som notebook a už som sa viac do toho nepozrela. 

Pomohla vám kniha s tým naučiť sa hlboko pracovať? 

Určite mi pomohla naučiť sa sústrediť a prinútiť sa na chvíľu vypnúť mobil. 

Máte rituály alebo niečo iné, čo vám pomáha sa dostať do tej hlbokej práce?

Niekedy sa mi nechce a robím všetko pre to, aby som nezačala pracovať. Zrazu vidím, kde všade treba v byte utrieť prach. Vtedy mi pomáha zmeniť prostredie. Mám vytipované kaviarne, kde sa mi dobre robí a prácu potom dokončím tam. 

Do výberu ste zaradili aj knihu o vnútornom pokoji. Hovorí o tom, že na zvýšenie produktivity by sme nemali zrýchliť, ale spomaliť. Čo v knihe oslovilo vás? 

Napríklad to, že najvyšší politici v tých najťažších rozhovoroch neurobili rozhodnutia hneď. Išli sami do prírody, alebo sa inak izolovali. Keď boli v tichu a sami so sebou, prišli na najlepšie odpovede. Spomína sa tam príbeh prezidenta Kennedyho, keď odvrátil rusko-americký konflikt na Kube. Kennedy vtedy si zobral čas a povedal, že nebude reagovať okamžite. Aj manažér potrebuje spomaliť, aby našiel svoj vnútorný pokoj. Na upokojenie môže pomôcť napríklad aj hlboké dýchanie, alebo aktívny pohyb. Niekto sa zo stresu potrebuje vypísať. 

Dokážu lídri pochopiť, že aj členovia tímu možno potrebujú chvíle ničnerobenia? 

Nedá sa povedať, že by takéto chvíle potrebovali všetci. Sú ľudia, takzvané produktívne talenty, ktorí sa nevedia zastaviť. Potrebujú tvoriť bez zastavenia, aj keď častokrát robia neefektívne. Potom sú tu veľmi hĺbavé typy, ktoré si potrebujú problém dobre premyslieť a tak priniesť najlepšie riešenie. Líder by mal vedieť, akých ľudí v tíme má. 

Čo vám dala knižka Šesť látok, ktoré vám zmenia život?

Tú mi odporučil syn. Píše sa v nej, ako fungujú jednotlivé chemické látky v našom mozgu - rýchly a pomalý dopamín, či serotonín. Keď je dieťa “prilepené” na sociálnych sieťach a potom mu rodič povie, že sa má ísť učiť, hladina jeho dopamínu prudko klesne a ono sa cíti psychicky zle. Podobne je to aj s nami dospelými a našou pracovnou produktivitou. Mozog si bude stále pýtať ten rýchly dopamín zo sociálnych sietí. 

Rýchly dopamín nie je úplné zlo, ale mal by sa vždy kombinovať s pomalým. Napríklad môžeme odložiť večer mobil a venovať sa radšej knihe, cvičeniu, rozhovoru s blízkym, alebo len počúvať hudbu. Niekedy je pre mozog najlepšie len tak sedieť v tichu. 

Že večer pred spaním si nebudem prechádzať Instagram a pozerať, lebo proste mi to dodá ten rýchlý dopamín a ráno sa môžem zobúdiť úplne, že dál. Skôr ísť večer na prechádzku, alebo skôr si večer ešte zacvičiť. 

Problém v tom je, že ľudia prostredníctvom mobilu častokrát aj pracujú. Nemôžu urobiť to, že zoberú mobil a vyhodia ho von oknom. 

Viac ako detox od mobilu je dôležité zvedomiť si, aké funkcie na ňom používam, aký obsah konzumujem. Je iné, keď sa cez mobil niečo učíte a keď iba “scrollujete” bezmyšlienkovito krátke videá. 

Fungujú podľa vás rôzne časovače, ktoré po prekročení limitu pozerania jednoducho aplikáciu vypnú? 

Dcéra mala nastavené na Instagrame, že tam chce tráviť maximálne hodinu denne a veľmi si to pochvaľovala. Takéto obmedzenie sociálnych sietí môže byť aj atómovým návykom - môžete si aplikáciu zaheslovať, nastaviť limit, alebo ju naschvál presuniete na obrazovke na posledné miesto. 

Dnes ale budovanie zdravých návykoch, minimálne na sociálnych sieťach, zachádza do extrémov. Z rutín influencerov sa zdá, že musíme využiť správne a produktívne aj celý voľný čas. Písanie do denníčka, cvičenie, meditovanie, to sú tie dobré spôsoby využitia voľného času. Nikto si ale vo videu o dennej rutine nesadne na gauč a nesleduje na ňom dve hodiny Netflix. Myslíte si, že je takéto zobrazovanie dokonalých rutín toxické? 

Určite by sme nemali bezhlavo nasledovať takéto príklady. Dôležité je sledovať vlastné potreby. Ani ja sa nejdem hrať na svätú - po náročnom dni v práci tiež potrebujem vypnúť pri televízore. Na tom nie je nič zlé. Za to by sme nemali cítiť vinu. 

Ale ako potom prísť na tú hranicu, keď už nesledujem potreby, ale “zabíjam čas”? 

Je to veľmi zložité. Je pravda, že mne sa napríklad nechce každý druhý deň cvičiť, ani ísť sa poprechádzať. Asi je potrebné zhodnotiť celý ten deň, ako sa úprimne cítime a striedať to, nájsť si nejakú rovnováhu.